COOLna

Zdá sa mi, že všetky príbehy sa končia tým, ako sa človek stáva niekým iným. Karieristka mamou, záletník romantikom, panic partnerom, netýkavka oddanou. Happy end je stať sa niekým iným. Sú to len scenáre, romány, ale nevedomky ich nasledujeme všetci. Ako by to vyzeralo, keby som bola šťastná presne v tomto bode, bez zmeny? Ako by to vyzeralo, keby som stále nebola na ceste za niečím, ale tu? Keby som bola úplná a hotová, vypla to pnutie, ktorému nič nikdy nestačí? Nedúfala stále v nejakú verziu seba (teba), čo to konečne dá všetko do poriadku?

Pozorujem ľudí na jazere, vedľa prebiehajúci život mi triedi hlavu. Stále ten istý pán loví stále tú istú rybu, hádže ju späť do vody. Kečup, kečup, kečup aj so syrom. Všetky rozhovory na lavičkách sa začínajú otázkou: Čo dnes budeš variť? Život sa tu žije bez veľkých rečí a predsa celý. Sledujem nespútané deti a situácie, ktorým ešte nerozumejú, ale do konca života ich budú v slabej chvíli omínať. Krik, zahriaknutie, vydieranie, posmešky.

Myslela som, že stačí počkať. Nechám čas plynúť a ono to dozreje. Namiesto toho zostávam zaseknutá, napätá, ako sval stiahnutý v ulite pred tým, než sa vymrští. Uvidíme, uvidíme, uvidím sa. Náhla plytčina mi obracia svet naruby. Svet sa ti neukáže, ak ho zostaneš len bokom pozorovať. Neporozumiem si, ak zostanem nedotknutá. Akokoľvek ma obťažuje tak hlúpo sa vracať stále na to isté miesto, kde ma v útrobách minulosť sťahuje späť. Ale ako sa spláca dlh samej sebe, kto mi povie dosť?

Nič tak nebolí ako nádej, nezlomné dúfanie.

Vraciam sa stále k ružiam, ktoré rástli na útesoch pobrežia. Medzi skalami ma v slanom vzduchu prekvapilo niečo opojne sladké, nechcelo sa mi ani veriť. Ruže boli vždy také banálne, lacné romantické gesto, povinná jazda. Ich vôňa primitívne úderná. Dar bez chuti, nič som z toho necítila, možno len pohoršenie, ako málo ľuďom stačí. Teraz ma to zrazu plieska morským vzduchom rovno do tváre: nenechaj si zobrať tú radosť, akokoľvek prvoplánovú. Nenechaj si zobrať radosť len preto, že chceš byť viac. O nič neprichádzaš.

Zaseknem sa na otázke: Čo o sebe vieš povedať, čo je pravdivé? Táto otázka by ešte nedávno mohla vyvolať paniku, mohla by som sa donekonečna snažiť a spochybňovať. Banálna – opakujúca sa – pravda je, že som dosť. Zaskočí ma tá náhla samozrejmosť, ale stačím. Nech som v tomto okamihu, pod týmto uhlom, svetlom či fázou mesiaca akákoľvek, nemennou pravdou zostáva, že je to v poriadku. Vlastne je to až zázrak, že sa neprepadávam do existenciálnej špirály, že hoci mi v hlave poletujú škatule a nálepky a stále odklepávajú súdy, je to len pár sekúnd. Dosadá na mňa tichý pokoj vedomia, že nič z toho ma nespochybňuje. Zaslúžim si, môžem, som. Jeden depresívny komik kdesi v rozhovore, ktorý sa mi už stratil v hlbinách internetu, povedal, že what you wish to be (perceived as) is more vulnerable than what you are afraid you are. A ja to prestávam riešiť, prestávam sa báť. Zatiaľ aspoň seba.

Na horizonte končiacich sa prázdnin sa črtajú ďalšie narodeniny, už sa neobávam, nechcem od toho nič. Starnutie prináša spokojnosť, lebo moje šťastie je pevnejšie, potvrdené. Stále sa znova a znova rozhodujem pokračovať, ísť ďalej. Tisíckrát áno znie celým telom.

Michaela Kučová