COOLna

– Mňa mrzí, že oslavovať narodeniny sa stalo hanbou. Všetko najlepšie, Maty! Som rád, že držíme tradíciu a aj dnes si dáme na tvoje narodeniny pánsku jazdu.

– Až na to, že sme každý na opačnej strane zemegule.

– Ale tento MetaTeleport mi príde reálnejší než realita. Nasadil som si okuliare a dávame si drink v Botanickej záhrade, kde som ťa pred 20 rokmi kočíkoval…

– Tak ani dnes to nebude bez sentimentov?

– Ale no tak. Dvadsať rokov je dvadsať rokov. Vieš si predstaviť, ako vyzerali naše videocally, keď si sa narodil?

– Bohužiaľ viem. Maličké tváre vedľa seba na jednej plochej obrazovke.

– Aspoň som videl, čo máš naozaj na sebe a ako sa tváriš. Teraz si zas určite v trenkách, pod jazyk ti tečie Soma a vidím akurát tak virtual fit tvojho avatara.

– Ten ale vyzerá reálnejšie než tie vaše videá.

– Áno, Horizon posunul realitu na úplne iný level. Inak, neteleportneme to niekam inam?

– Keď sme pri tomto našom každoročnom historickom okienku, tak ja by som si kľudne pozrel tú výstavu v HoMA.

– Som za. Ale vždy ma vydesí, aký som starý, keď vidím, že MoMA je HoMA. Že History of Mature Art…

– Na to, že si spustil jeden z prvých BlockArt projektov a zbieral predhistorické NFTs, tak si to mohol predvídať, nie?

– Akože, vedel som, že digital art je budúcnosť. Ale absolútne som netušil, že fyzické umenie stratí význam a hodnotu tak strašne rýchlo. Aj tak si stále myslím, že moja zbierka obrazov v pivnici raz ešte bude relevantná.

– Oco, musíš uznať, že si občas trochu divný.

– Tak ja som divný a ty máš dva roky vzťah s babou, ktorú si videl len vo virtuálnej realite?

– Myslím, že si posledný človek na svete, ktorý ‘metaverse’ volá ‘virtuálna realita’. Toto je realita, už by si s tým mohol byť zmierený. A čo mám za ňou ísť cez pol sveta, len aby sme sa previezli niekam flybusom, držali sa za ruky a aj tak tak nakoniec skončili v Horizone na nejakom MetaXperience?

– Ach jaj. Za našich čias by som navaril romantickú večeru…

– Navaril…

– Áno, navaril. Nemal som žiadneho HumanoIDa, ktorý by to spravil za mňa. Potom zobral auto a…

– Ja neverím, že ste normálne sami pilotovali autá. To ste sa nebáli?

– Hovorili sme tomu šoférovanie. A báli sme sa skôr toho, že budú autá jazdiť samé.

– Úlet.

– Bežne som šoféroval aj pár hodín. A každé auto okolo mňa tiež šoférovali ľudia.

– Posral by som sa.

– Veď si sa aj posieral do plienok.

– Som rád, že veda vyriešila ten nechutný zvyk chodiť na záchod. Inak, to je pravda, že existovali nejakí ľudia, ktorí ti ručne kontrolovali HealthIndex?

– Áno, doktori. Tak vtedy sme na sebe nemal UltraChip, ktorý by ťa nonstop checkoval. Musel si ísť na vyšetrenie. Väčšinou, až keď ti už niečo bolo.

– To ste museli žiť stále v strachu, nie?

– Paradoxne sa ľudia báli viac chipov než doktorov.

– Ja si pamätám, ako si mi ešte malému rozprával o budúcnosti, ako to bude vyzerať. A pomaly všetko sa vyplnilo. Ako si to mohol tušiť?

– To je jednoduché. Aj v tomto momente už niekto pracuje na veciach, ktoré budeme používať za 5-10 rokov. Možno sa zmení forma alebo spôsob využitia, ale čas neodrbeš a vyvinúť to proste trvá. To sa dialo s metaverse, so samoriadiacimi autami, vesmírnymi tripmi, aj HumanoIDmi. Stačí sledovať, na čom pracujú najchytrejší ľudia sveta. A k tomu pridať trochu fantázie. Dať do prdele predsudky a strach. A budúcnosť presne vidíš.

– Len je otázka, či ju aj vždy vidieť chceš…

Tino Hrnčiar