COOLna

Nechať prenikať lásku. To absolútne čisté. Vtedy neľutujeme, ale súcitíme. Nie len so slabšími, ale aj s tými, ktorých považuje “človek“ za zlých. Niekto, kto ubližuje iným má za sebou zväčša príbeh utrpenia a traumy. Musí rovnako niesť následky svojich činov, ale my ho môžeme sankcionovať s vnútorným nastavením súcitu. V láske nebojujeme, ale meníme. Vnímame, že nie je dobro a zlo, ale stále sa meniace dva póly, ktoré bez seba nemôžu byť. Preto dôverujeme dianiu. V láske sme otvorení aj iným spôsobom žitia. V láske sa nás nedotkne, ak zistíme, že náš pohľad je mylný. Bezbolestne sa ospravedlníme, lebo sa máme natoľko radi, že sa nebojíme straty vlastnej hodnoty. V láske deti neformujeme, ale nechávame im nájsť svoju formu. Nepotrebujeme sa v nich vidieť, lebo my už sme a raz nebudeme. V láske svoj hnev precítime, no nenecháme sa ním riadiť, lebo vieme, že nám zastiera zrak. Nerozdávame sa do únavy iba pre iných, lebo sami najprv musíme mať na to “dostatok“.

Začína sa to tam, keď prijmeme aj toho “pra-človeka“ v nás. Keď sa ho nebudeme chcieť zbaviť, ale aj k nemu pristúpime s láskou. Potom chudák nebude toľko bojovať o svoju pozornosť a pokojne ustúpi tomu čistému v nás. Tomu, čo v nás vytvorí novú verziu človeka, ktorý má v sebe viac čistého, než ega. A ak chceme, nazvime ho teda aj lepším.

Adela Vinczeová