COOLna

Predstavte si, že ste rodičmi (niektorí z vás možno ani nemusia)
– čo by ste radšej?

Dali by ste svojmu dieťaťu, ktoré práve začína s príkrmami, jablkovú taštičku alebo radšej kuraciu pečienku?

Kúpili by ste svojmu dieťaťu, ktoré práve začína chodiť, pevné topánky alebo by ste s nimi radšej počkali, kým sa poriadne naučí chodiť?

Reagovali by ste na svoje dieťa, ktoré sa vykaká do nočníka, pochvalou alebo radšej len opisom situácie “Aha, spravil/a si hovienko”?

Byť mamou je pre mňa úplne nová skúsenosť a keď som sa ňou stala, mala som veľa otázok. Začala som hľadať odpovede. S prekvapením som zistila, že mnohé z nich sú v rozpore s mojou intuíciou (napríklad odpovede na tri vyššie uvedené otázky). Boli situácie, v ktorých mi tieto odpovede pomohli. Ale veľakrát sa mi stalo, že ma ani jedna nedokázala predpripraviť.

V takýchto chvíľach sa človek ľahko nechá ochromiť vlastnými pochybnosťami a začneme sa porovnávať. Sama som to zažila. Ale nie ako mama. Ako mama som sa prekvapivo cítila celkom sebaisto, napriek mnohým neznámym, ktoré materstvo prináša. A tak som si kládla otázku, prečo sa v niektorých momentoch cítim sebaisto (ja ako mama) a v iných zase bojujem sama so sebou (napríklad aj pri písaní tejto eseje).



Ako mama venujem dosť času získavaniu vedomostí o detskom vývoji a rodičovstve. Nesústreďujem sa na informácie (dojčené babätká majú menej infekcií), ale na vedomosti (poznanie prospešných aj rizikových faktorov pri dojčení v rôznych kontextoch). Mňa zaujíma tá “science of a mom”. Pretože vedomosti sú nástroj, ktorý mi pomáha robiť rozhodnutia. Snažím sa ich zbierať v každej novej situácii, ktorá je pre mňa dôležitá.



Dlho som si myslela, že práve vedomosti mi dodávajú sebavedomie. Avšak uvedomujem si, že niektoré moje vedomosti môžu byť skreslené. A aj keď nie sú, nie vždy ich uplatňujem v praxi.

Nie sú to teda vedomosti, ktoré mi budujú sebavedomie, ale skôr to úsilie, ktoré vynakladám na ich získanie. Viem, že do toho vkladám veľa času a energie, a to zrejme stačí na (u)tešenie mojej mysle. Aj v literatúre o výchove sa často opakuje, že dieťa by sa malo chváliť za jeho snahu (Vidíš, dal si do toho veľa námahy a oplatilo sa to!), a nie za výsledky (Máš to správne. Si taký šikovný!). Koniec koncov, sebavedomie nie je o tom, či vieš alebo nevieš, či uspeješ alebo nie, ale o tom, či veríš, že vieš alebo uspeješ.



Sebavedomie je o viere.

V jednej z mojich obľúbených kníh „The Guide to a Good Life“ sa píše, že by sme sa nemali trápiť vecami, ktoré nemôžeme ovplyvniť („Bude sa im moja esej o sebavedomí páčiť?“). Niektorým sa bude páčiť a niektorým nie. Nedá sa to zmeniť. Mali by sme sa však starať o to, čo môžeme ovplyvniť („Venoval/-a som príprave a písaniu tejto eseje dostatok času?“), a podľa toho si stanoviť svoje ciele („Na túto esej si naozaj preštudujem potrebné veci a poctivo sa pripravím“).



Nemám však na mysli celkové sebavedomie. To je príliš veľké sústo na malú esej. Píšem o sebadôvere v každodenných situáciách, ktorá vzniká prostredníctvom úsilia a tiež aj cez vyhodnocovanie týchto situácií na základe spomenutého úsilia. Táto sebadôvera sa stala mojou stratégiou, ako si zachovať pokoj a netrápiť sa vecami, ktoré nemôžem ovplyvniť.


Nemusíte byť sebavedomí v každej situácii, pretože nie všetky sú rovnocenné.
Dôležité sú len tie, na ktorých vám záleží.

Úsilie je tvrdá práca

a rovnako aj sebadôvera.

Klára Ptačinová Klimčíková

Udělej mi radost a pozvi mě na kávu. Opravdu mě potěší, když jsi ji jednou nebudu muset koupit sama.